AUTOR A JEHO CESTA MOTORIZMOM
Od svojich cca 10 rokov som začal ako „veľký“ mechanik u vtedy už populárneho Eda Bertoliho. Postupne, ako umývač súčiastok, doprovod, vodič na preteky, mechanik či už pri motorkách, motokárach (s Edovými synmi) i okruhoch automobilov. To bolo čosi - stretávať Srnu, Kročku, Šťastného, či vždy veselých Horvátha, Cifru, Smatlánka a ďalších. Pretože Edo mal dielňu i byt pri hlavnej ceste, nebolo azda týždňa, aby sa dajaký pretekár nezastavil na kus reči. Pri prvom štarte strojov Honda na Slovensku boli pretekári Redman a Phillis hosťami u Eda Bertoliho. Mám dojem, že som vtedy jeden deň ani nešiel do školy. Priateľ mal k dispozícii otcov motorový čln, a tak sme oboch pozvali na vodné lyže, čo sa veľmi páčilo Phillisovi, no Redmana sme do vody nedostali. Philis i napriek tomu, že nevedel plávať (lyžoval v plávacej veste) chytil veľmi dobré základy lyžovania na vode. Oni na revanš museli vytiahnuť z mikrobusu jednu Hondu a natočiť nám ju. No a „zavrkať“ si s plynom sme mohli i my – mládenci. Že sme boli v siedmom nebi, netreba ani hovoriť, veď to bolo prvýkrát, čo boli stroje Honda na Slovensku! V úplnom vytržení boli i prítomní domáci konštruktéri motorov A. Baláž a I. Sobota.
Bratia Bertoliovci jun. (s ktorými sme strávili veľkú časť mládenectva) majú fantastickú mamu, a takú istú mali i babku. Keď obaja bratia začali pretekať na motokárach, mne, ako o čosi staršiemu, vždy pred odchodom na preteky babka prikazovala, aby som dával pozor, aby im nenachladli „machiere“, lebo z toho je veľa chorôb. Raz, po nepeknej búračke, sme Eda doviezli celkom pekne zasadrovaného. Ja som bežal dopredu babke povedať, že „machiere“ sú v poriadku! Keď však uvidela, že vnuka jej temer nesú, tak moc nechýbalo, aby som sadru nemal aj ja... Mimochodom, túto ranu nevydržala ani špičková prilba Cromwell, ktorú E. Bertoli sen. dostal od Jima Redmana. Všelikto sa pýtal, prečo majú sedačky motokár navŕtané dolu otvory. Bol to prevzatý nápad „našej“ babky, aby pretekári v prípade dažďa nesedeli v anatomickej sedačke ako v koryte vody...
Zabudnúť sa nedá na cesty na preteky s nákladným autom Bucegi, vyradeným z autoškoly. Auto bolo síce veľmi rýchle, ale pri spomienke na poruchy a spotrebu... (bol to benzínový osem valec). Na korbe boli dve pretekové autá nad sebou na špeciálnej konštrukcii a tretie sa ťahalo na tyči a hurá do Ostravy, Mostu... Všade sme najskôr hľadali nákladnú rampu pre zloženie horného auta po „foršniach“ z konštrukcie, a potom s ním normálne po osi na pretekovú trať. Po pretekoch to isté opačne. Občas sa to nezaobišlo bez zásahu polície – veď stretnúť formulu v uliciach Ostravy bolo, mierne povedané, zriedkavé. Musím však povedať, že vždy mali pochopenie, ba často nás prišli povzbudiť i na preteky. I tu sa vynoria spomienky na niektorých pretekárov. Piešťanský rodák F. Valovič, L. Molnár okolo ktorých bolo vždy veselo, simpaťák A. Tvrdý, fabrikanti ako sa hovorilo pretekárom z Mladej Boleslavi, M. Velkoborský (tento presedlal na dve kolesá – teraz jazdí Oldtaimre) a veľa ďalších.
Opak veľkého nákladiaka bol Renault 4CV, do ktorého sme ako chlapci v začiatkoch Edovho pretekania museli po vymontovaní spolujazdcovej sedačky dostať pretekársky motocykel, náradie, koženú kombinézu a prilbu a musel sa tam ešte dostať aj pretekár a ísť na preteky...
Ako Edo končil s pretekaním, zlákal ma pracovať do výboru AMK. Postupne to bolo zastúpenie domácich pretekárov vo výbore AMK, krajské strediská auto a moto (školenia pretekárov), športová komisia CPM (tréner II. tr.). Jeden čas i Federálna komisia CPM. Pri tom práca v Cene Slovenska – posledné ročníky ako športový tajomník. Všetky tieto funkcie vyžadovali zúčastňovanie sa na pretekoch (ale i rôznych schôdzach) po celej republike, čo ma veľmi bavilo. Boli to veľmi pekné zážitky aj skúsenosti so všetkými podobnými „bláznami“ okolo motorizmu po celej ČSSR, od „gulášových“ pretekov až po medzinárodné.
Tento šport má zaujímavý fenomén - vznikajú pri ňom pevné priateľstvá. Preteky totiž nie sú iba 30 či 40 minút vlastného pretekania. Najmä ešte v dobe mestských a prírodných okruhov, stále viselo nevypovedané nebezpečenstvo, či po preteku nebudete čakať v nemocnici na „pilota“, alebo vám povedia, aby ste po neho prišli o týždeň na druhý koniec republiky... Oni ale väčšinou podpísali regres a cestovalo sa domov. Boli to však i hodiny strávené v garáži, vo dne i v noci, pri príprave auta či motocykla. Bolo to zháňanie a výroba súčiastok po rôznych fabrikách a tajné vynášanie „fušiek“ pred bdelými vrátnikmi. Krásne boli posedenia na pretekoch večer po tréningu a príprave stroja na druhý deň, keď nikto nebol súper, ale každý kamarát (až do štartu na druhý deň) a pri opekaných dobrotách sa dlho sedelo a spomínali sa staré veselé príhody. Tu vznikali nezabudnuteľné priateľstvá s našimi i zahraničnými pretekármi, to spoločné prežívanie dobrých výsledkov, ale i zlé chvíle prežívané pri a po haváriách, ktoré sú, žiaľ, neoddeliteľné od motoristických pretekov... Debaty pretekárov, keď títo popri ústnom vysvetľovaní priebehu pretekov pravou rukou pridávajú plyn a ľavou šermujúc naznačujú profil trate tu doprava, plný doľava, tak verne, že máte dojem že skutočne jazdíte po trati. Dnes sa kus tohto čara tak trochu vytratil, pribudla však nová potreba, a to, zháňanie sponzorov, pretože tento šport veľmi zdražel.
Tiež ale nezabudnuteľné sú i dnes už neuveriteľné strety so súdruhmi z rôznych ÚV, KV Zväzarmu a ich ideológiou, ktorá bola úplne inde, než potreby motoristického športu...
Ľutujem iba, že sa nám nepodarilo po revolúcii usporiadať 30. ročník Ceny Slovenska. A tak tá skutočná Cena skončila v r. 1989. Škoda...
Július Mendl (1944)
toho času dôchodca na voľnej nohe.